Kresbička drobná navždy visí v ráme
Termín: od 4.6.2010, 10:00 do 4.6.2010
Pavol Števček
Teodor Križka - renomovaný básnik, prekladateľ, novinár, vydavateľ, šéfredaktor časopisu Kultúra, dvojtýždenníka závislého od etiky, autor libreta (veľpiesne) pôvodnej slovenskej opery Šavol, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom súčasnej slovenskej literatúry. Vyštudoval na oddelení poézie Literárneho inštitútu A. M. Gorkého v Moskve. V rokoch 1983-1990 pôsobil ako vedúci redakcie Pôvodná tvorba vydavateľstva Smena. Dva roky redigoval v Spolku sv. Vojtecha obnovený mládežnícky mesačník Plameň. Na prelome rokov 1992-1993 pôsobil na Ministerstve kultúry SR. V rokoch 1993-1998 bol poradcom prezidenta SR. Od roku 1998 založil, vydáva a rediguje časopis Kultúra. Venuje sa tiež literárnej kritike
Tvorba
Básnické zbierky:
Zaklínanie jari (Slovenský spisovateľ 1983)
Pokojná v nepokoji (Smena 1986)
Slnečná noc, mesačný deň (Slovenský spisovateľ 1987)
Večernica Ranná hviezda (Petrus 2001)
Pošepkala vločka nehu do oblôčka (Don Bosco 2001)
Smädná voda (Petrus 2004)
Srdce Sizyfos) (kniha autobiografických esejí a veršov Daka 2006)
Bozk slzou (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008)
Skorocely ( Bernolákova spoločnosť národného obrodenia a porozumenia 2008)
Beata Nox (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009)
Krehkosti (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009)
Kresbička drobná navždy visí v ráme (Factum Bonum, spol. s.r.o. 2010)
Preklady
Z ruštiny preložil poéziu Arsenija Tarkovského Kniha trávy (Slovenský spisovateľ 1989) a Borisa Pasternaka Plačúci sad (Slovenský spisovateľ 1990). Zostavil výber z poézie a publicistiky Jevtušenka Len aby z toho niečo nebolo, na ktorom participoval aj ako prekladateľ (Smena 1988). Preložil knihu poézie karpatskonemeckého básnika Ervína Kaethana Pohla Piesne mŕtvym deťom. V jazykovej spolupráci s Vincentom Šabíkom z nemčiny preložil Sonety Orfeovi, vrcholné dielo básnika Rainera Mariu Rilkeho (Daka 1999). Ďalej zostavil výber z mladej slovenskej ľúbostnej poézie Z tmy svieti tvoja dlaň (Smena 1986) a výber z poézie exilového básnika Karola Strmeňa Sfinga spieva pri jasličkách (Smena 1991).
Časopisecky publikoval okrem iných aj preklady poézie moravského básnika Jana Zahradníčka, Jakuba Demla.
V rukopise má niekoľko ďalších kníh: Žiť o tebe, Rosa z pavučín, Lotor po pravici, Jedna ovca zo sta, Milovanie s Danaé.
„Poézia Teodora Križku je sólovým spevom v orchestri slovenskej poézie. Je sólom brilantného tenoristu, ktorý nespieva podľa nôt napísaných iným autorom, ale samým sebou!"
Mons. Jozef Tóth
Ocenenia
Zlaté pero 2007 - európska cena za zásluhy o zvrchované Slovensko, Zurich
Ďateľ 2006 - cena za etiku žurnalistiky
Teodor Križka - predseda poroty celoslovenských literárnych a recitačných súťaží
* O cenu Slovenského učeného
tovarišstva, Trnava
* Jurinova jeseň, Čadca
* O dúhovú lampu v krajine Zázračno, Žilina
* Kátlovce Paľa Ušáka Olivu
Kresbička drobná navždy visí v ráme - recenzie:
Básnička drobná tiež veľkú moc má
Keď som si pozorne prečítala a poprezerala zbierku básní Teodora Križku a kresieb Zuzany Vaňousovej Kresbička drobná navždy visí v ráme (Factum bonum Bratislava, 2010), nielenže som si uvedomila súvzťažnosť umenia, všetkých jeho oblastí, ale aj príčinu: ide o spoločný koreň - pripomínať človeku vlastníctvo nesmrteľnej duše. A cez ňu schopnosť rezonovať krásou, tým neurčitým rozpomínaním sa na svet Ideí.
Spoločný koreň však nevylučuje väčšiu vzájomnú blízkosť určitých druhov umenia - metaforicky vyjadrenú príbuzenskými vzťahmi v spoločnom rode: vzdialenejší príbuzní, najbližší príbuzní. A vidí sa, že poézia je rodnou sestrou hudby (to som si myslela doposiaľ) a výtvarného umenia (to si myslím už odteraz). Vzájomne úzko komunikujú, vzájomne sa inšpirujú. Ako v knihe Kresbička drobná navždy visí v ráme. Je zrejme určená detskému čitateľovi, detská duša ľahšie komunikuje s krásou - vie ju nájsť aj tam, kde dospelí už potrebujú „okuliare" z dielne umelcov.
Kresby Zuzany Vaňousovej cielene navodzujú atmosféru krajiny detstva - zdanlivo jednoduchú, a predsa plnú tajomstiev. A Teodor Križka ich svojou poéziou odkrýva, „veď ako krása patria k básni" (Básnik) A zároveň upozorňuje: „Umelec ľahšie / namaľuje vesmír // ak podstatné / skôr iba naznačí." (Obrázok z výstavy) Náznak = rozochvenie tvorivej fantázie. Veď nielen o hrnčiarovi, aj o umelcovi platí: „Ale keď tvorí, / pocit skoro / anjelský máva na duši." (V hrnčiarskej dielni)
Vesmír - a staré veci. Aj ony sú jeho súčasťou: „Sú tu a boli, / nevidíte? / Tí pestrí bratia motýlí. // Kým boli / našim očiam skryté, / akoby vôbec nežili." No nielen pozerať sa, ale aj skutočne vidieť - to zrejme vyžaduje schopnosť uchovať si sviežu detskú dušu: „Až keď na ne pozrieš s citom / a pohladíš ich očami, / až prosto začneš čítať v skrytom, / prezradia tajné významy." (Staré veci) Áno, o to ide: o schopnosť pozeraním hladkať svet: „Treba len čítať jeho (roz. Božím, pozn. E. F.) zrakom / veci i pod, i nad nami. / Umelec kreslí len to, na čom / spočinul srdcom, // a nie očami." (Princíp) A svet sa nám otvorí: „Taká je Božia krása. / Navštevuje len čistých." (Deti ešte raz)
Ale svet pochopíme iba vtedy, ak si ho otvoríme cez vnútorné, citové pochopenie pojmu vlasť: „Vlasť predsa nerodí sa z náhody, / je to kraj krvou predkov poliaty. // Čo je vlasť, / slepý nikdy nezistí, / darmo vlasť iným silou odníme. / Vlasť nie je dielo ľstivej koristi. / S vlasťou sa prosto rodíme." Veď vo vlasti máme domov: „Nechže mi riadky nasýtené vôňou / borových živíc báseň vymeria. / Tehlička k tehle. Bude z toho domov. // a domov, to je predsa nádhera." (Záložňa)
A tak sa vplieta tajomstvo krásy z maľby do poézie, až sa mi žiada pripomenúť: nielen „Kresbička tichá navždy visí v ráme / na stene večne živých spomienok" (Malí výtvarníci" ale že aj hoci drobná básnička má tiež veľkú moc: v pôsobení na čitateľa a v čitateľovi. Veď okrem iných pôvabných a zaujímavých postrehov v závere Teodor Križka píše: „... aj dobrý čitateľ je tak trochu básnikom. Áno, dobrý čitateľ je básnik do tej miery, do akej prežíva spolu s umelcom tú vznešenú atmosféru, v akej sa rodili verše."
A všetko je to o kráse tajomstva. Alebo o tajomstve krásy?
Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc.
Kresbička v rukách dvoch básnikov farieb
Umberto Eco vo svojej knihe Otvorené dielo poukázal na podstatu umeleckého diela v tom zmysle, že každé čítanie, každé kontemplovanie, každé prežívanie umenia je určitým druhom individuálneho stvárnenia. Na túto jedinečnú myšlienku, týkajúcu sa percepcie i interpretácie literárneho diela, som si spomenul v súvislosti s doslovom Teodora Križku, ktorý napísal ku svojej novej knihe veršov pre deti s názvom Kresbička drobná navždy visí v ráme (Factum Bonum 2010). V ňom uviedol skutočnosť, že „aj dobrý čitateľ je tak trochu básnikom. Áno, dobrý čitateľ je básnik do tej miery, do akej prežíva spolu s umelcom tú vznešenú atmosféru, v akej sa rodili verše. Ba viac, dopĺňa jej nevypovedané, zamlčané, v obrazoch a metaforách skryté významy podľa miery vlastného talentu. Keby tomu tak nebolo, báseň by nemala pre koho žiť." Knižka teda vznikala ako rozhovor básnika s básnikmi farieb - deťmi, ktoré keď raz vyrastú z detských nohavíc a budú mať výzor dospelého človeka, nech si dokážu navždy vo vnútri svojho srdca zachovať spomienku na svoje detstvo, pretože „dítě má v sobě to, co dospelého člověka utěšuje a povznáší: Je to ona prostá mysl, pro niž velebil děti Kristus, ona srdečnost a odvážnost, která okouzlovala veliké básniky všech dob." (Karel Svoboda) Symbiózu básnického slova a hudby, znejúcej „tichučkým hláskom pokory" (Flauta), v podstatnej miere obohacujú ilustrácie Zuzany Vaňousovej, sestry významného slovenského herca Jozefa Kronera, v ktorých zachytáva „ľudový mýtus, dušu kysuckého človeka a krajiny, jeho príbeh i údel, ako ho on vyspieval v nespočetných piesňach, rozprávkach, legendách a povestiach, ale aj v celej materiálnej kultúre. Lebo naši predkovia ukladali do všetkého, čím sa obklopovali, neopakovateľnú správu o sebe a o svete, o láske, nádeji i viere v zmysel života."
Hneď v úvodných básňach rozohral autor veršovanú partiu, v ktorej si uvedomil zmysel kúzla, napĺňajúceho význam veršovania pre deti. Pretože je to práve jednota básnika a dieťa, ktorá „sa má stať jednou zo základných estetických a ideových kritérií modernej detskej poézie" (Stanislav Šmatlák), pričom básnik sa snaží deťom odovzdať aj vlastné poznanie, „pozýva ich k čítaniu v iných vrstvách. Pozýva ich objavovať vo veciach skryté významy, keď sa aj detská kresbička stáva smerovníkom ku kráse siahajúcej až za horizont, k svetu, ktorý človeka presahuje," a tak dodáva svojim veršom i punc duchovno-kresťanskej podstaty, vyzývajúc aj nás dospelých, aby sme nezabudli, že v tomto unáhlenom svete má mať dieťa tiež svoje miesto, pretože keď sa vytráca dieťa, stráca sa aj budúcnosť človeka. V tomto súzvuku básnika a dieťaťa je to „láska, s akou kreslí dieťa, / tá nádej, s akou píšem ja, // pretrvá v srdci noc i skazu, / roztopí snežné záveje / a aj v tých zvyškoch tmy a mrazu / vás uzimených zahreje." (Vták Fénix) V nasledujúcich dvoch básňach, z ktorých prvá má názvom Deti a druhá Básnik, sú to práve naši najmenší, ktorí „ako krása patria k básni" (Básnik), pretože práve ich vnútorná čistota a nevinnosť tvorí východisko pre budúcnosť nášho sveta. V ich myslení a konaní sa odráža prvotný aspekt zjavených Božích tajomstiev, pretože ich vnútro ešte nie je napáchnuté zmesou „chorôb" tohto sveta. A hoci „počarbú hárok papiera, / netušiac, čo je umenie. / A je to prosto nádhera. / Anjel ich volá po mene. (Deti) Taktiež v súvislosti s týmito veršami, dávam do pozornosti aj slová Petra Libu, ktorý vo svojej najnovšej knižke Prieniky do literatúry a kultúry (2009) - konkrétne v štúdii Básnik a dieťa (O nedopovedanom v poézii Milana Rúfusa) - zdôraznil cez subjekt dieťaťa významnú kresťanskú pravdu: „Človek nežije sám pre seba, ale pre iných a prostredníctvom iných uskutočňuje svoje životné poslanie. Dieťa je vždy pre druhého, nemá vedomie byť samo sebou. Dieťa v sebe uchováva ešte neznečistený „stvoriteľský poriadok." A tak uvedomujúc si zmysel týchto slov, je to práve dieťa, ktoré aj ako lyrický subjekt žijúci v básni, okúzľujúc a udivujúc básnika, zaujalo a zaujíma i v dnešnej literárnej tvorbe autorov cez prizmu svojej duchovno-kresťanskej podstaty. V súčasnosti sa na onú duchovnú vertikálu rúfusovskej tradície detskej tvorby napojil nielen Teodor Križka svojimi knihami pre deti Pošepkala vločka nehu do oblôčka. Zimné listy Lenke (2001), Kresbička drobná navždy visí v ráme (2010), ale aj Peter Kubica knihou Z denníka malého Petríka (2009), kde na báze duchovno-kresťanských motívov (motív kresťanských Vianoc, Božej lásky, viery, modlitby a pod.) koncipoval svoje poetické bloky detských veršíkov.
V atmosfére duchovno-kresťanskej podstaty sa zrodili aj Križkove verše, v ktorých zohráva dôležitú úlohu v živote detí domov, rodina a význam jej súdržnosti. Túto skutočnosť zvýrazňuje jednak v básni Obrázky z výstavy, kde na pozadí maliarskej kresby, v ktorej ožíva duch typického dedinského hospodárstva ešte neporušený chaosom veľkomiest, zobrazuje hospodára, ktorý „nie je sám, sú s ním všetci jeho milí, / obaja starkí, matka, detí pätoro" a „zaiste je im takto spolu krásne", pričom túto skúsenosť prehlbuje aj vo významovej symbióze veršov o rozprávkovej postave Jankovi Hraškovi, cez subjekt ktorého si uvedomuje, že „doma je sladký aj kus suchej kôrky / podaný z lásky, mamka pošepká mi. / Tam sedel tatko, tam orali volky / a tu som rozbil tanier s haluškami." Básnik už vie, že domov, rodina, prežité detstvo a spomienky naň, ktoré vyvolávajú mnohé, hoci i staré veci, sú poklady, na ktoré keď „pozrieš s citom / a pohladíš ich očami, / až prosto začneš čítať v skrytom, / prezradia tajné významy." (Staré veci) Domov, to je tiež láska k vlasti, k miestu navždy s nami späté, nie je dielom „ľstivej koristi. / S vlasťou sa prosto rodíme." (Vlasť)
Križka patrí medzi básnikov, ktorí nezabúdajú ani na piesňovosť veršov. Hudbu nosí v sebe, a tá vydáva tóny, ktoré „sú ako schody, stupne pod moje nohy k nebesám." (Flauta) V duchovnom súzvuku, v dôvere a úcte, skrze dobrotu a radosť chápe i piesne detí, lebo ony dokážu ešte „rozochvieť prísne srdcia anjelov." (Deti ešte raz) A tak básnikove city, rozvíjajúce sa do obrazu slova a hudby - pretože „každá hudobná skladba má svoju tóninu, tak je to aj s dobrou básňou" (Ján Hudák) - modelujú svet, v ktorom ešte má svoj zmysel kresťanské náboženstvo. V básni Kostol a mrakodrap - cez prizmu biblického zápasu Dávida s Goliášom - metaforicky prezentuje „betónový bachor súčasného pyšného veku," ktorý ľudia postavili vedľa kostolíka, „aby vraj Pán Boh stratil sily, / i jeho čeľaď pospolitá." V súboji fyzicky väčšieho a silnejšieho mrakodrapu s duchovnou pevnosťou malého kostolíka ožíva nielen rozprávková idea víťazstva toho, ktorého nezdobí len vonkajší lesk a svetská sláva, pretože aj keď prešli dni a roky „čuduj sa svete, obrí dom / je v ľudských očiach / čoraz menší / prehráva / bitku s kostolom."
Posledné dve básne s názvom Premena a Malí výtvarníci uzatvárajú ideovú, tematickú a motivickú náplň novej knihy veršov pre deti Teodora Križku, ktorá v nadväznosti na ľudovú tradíciu a jej duchovný a náboženský rozmer zanecháva stopy v duši čitateľa i v dnešnej už radikálne zmenenej spoločnosti. Premena dieťaťa na dospelého človeka prichádza nebadane. Jeho formácia sa postupne končí a začína sa nová etapa, v ktorej hoci sú už ceruzky „vylomené / a štetce celkom, celkom zodraté. / No kresbička vždy pripomenie / ten zázrak v detskom kabáte." (Malí výtvarníci) A tak obrázok, ako „sila božej mágie" v súzvuku s hudbou, rozprávkou a krajinou detstva, ktorá má v srdci malých i veľkých vždy tuhý koreň, sprevádza človeka počas celého života. Sám básnik uznáva, že je celý ako „dieťa, aj keď celý / od hlavy k pätám dospelý," (Premena) pričom stále túži strážiť tie „piesočné zámky" vybudované a vysnívané počas detstva. Nezabudnime teda, že detstvo - ako povedal Milan Rúfus - je pätnásť najkrajších rokov, ktoré sme si už my dospeláci odžili. „To, čo žijeme dnes, je platením za tento nádherný úver. Preto krivdu na deťoch správne pociťujeme ako najväčšiu krivdu na zemi."
Ján Gallik
Zuzana Vaňousová - narodila sa 6. júla 1922 v Staškove rodine Kronerovcov. Bola šiestym dieťaťom a dnes jedinou žijúcou z dvanástich súrodencov. Krátko pôsobila ako herečka v Komornom divadle v Martine.
Po založení rodiny pracovala v administratíve, žije v Považskej Bystrici.
Popri práci a výchove troch detí jej veľa času na maľovanie neostávalo, štetec brala do rúk len počas sobôt a nedieľ. Intenzívne sa tejto záľube začala venovať až v dôchodkovom veku. K technike maľovania na sklo ju nevedomky priviedli priatelia zo Staškova, manželia Mária a Pavol Jurgovci. Svojim spevom jej pripomenuli piesne z detských čias. V tom čase sa jej dostala do rúk kniha Maľovaný sen od Dr. Ireny Pišútovej, ktorá v úvode knihy cituje švajčiarskeho spisovateľa Maxa Pickarda, že obrázok na skle je ľudová pieseň v maľbe. A práve ľudová pieseň maľovaná na skle mala byť darčekom pre staškovských priateľov.
Zuzana Vaňousová mala šesťdesiat rokov, keď vznikla prvá pieseň na skle. V čase, kedy jej rovesníci odpočívali, začala sa v Púchove učiť u skúsených maliarov. Maľovala aj osem hodín denne. Námetov bolo veľa a podľa nich môžeme jej tvorbu rozdeliť do dvoch tematických oblastí.
Svetskú tematiku predstavujú maľované ľudové piesne dopĺňané textom. Náboženskú tvoria obrazy Madony s dieťaťom, jasličky, Božej rodiny, Panny Márie, Ježiša Krista, Božích Múk či Piety.
Jej obrázky sú spomienkami na rodné Kysuce a na najbližších, s ktorými prežívala kresťanské sviatky - Vianoce so slovenskými jasličkami, zvyky na svätého Jána, Luciu, Katarínu, Mikuláša či Ondreja. Je jediná, ktorá svoje obrazy textuje. Ide o fonetický prepis v nárečí. Postavy oblieka do pestrých odevov.
Na skle maľované obrázky Zuzany Vaňousovej mali v roku 1999 možnosť vidieť aj účastníci VII. celonárodného festivalu biblických a duchovných hier v Močenku. Výstavu nazvanú Ľudové zvyky v kresťanskom roku tvorila kolekcia 150 obrazov. Okrem ľudových zvykov v jednotlivých ročných obdobiach na nich zobrazila aj svätcov a svätice späté s kresťanskými sviatkami. Jej dielo sa stalo neodmysliteľnou súčasťou Gorazdovho Močenka, čo dokazuje výstava Slovenské nebo na III. celonárodnom festivale biblických a duchovných hier roku 1995. Pri tvorbe sa inšpirovala knihou Viliama Judáka Boží priatelia s podtitulom Slovenské martyrológium. Podľa tejto knihy pripravila aj ďalší pozoruhodný cyklus obrazov Krížová cesta národných svätých. Štrnásť zastavení a vzkriesenie. Dvojobrázky s ornamentom a modlitbičkou. V cykle vyjadrila svoju životnú filozofiu:
„Kríž je nielen symbolom utrpenia, ale i odpustenia. Niet takého života, v ktorom by sa nenašlo utrpenie, smútok, ale aj nádej. Po každom utrpení príde katarzia a víťazstvo pravdy a lásky."
Počas svojej umeleckej aktivity sa zúčastnila mnohých kolektívnych výstav insitného umenia doma i za hranicami. Samostatne vystavovala v Prahe, Karlových Varoch, Bratislave, Košiciach, Martine, Nitre, Púchove, Považskej Bystrici, Trenčíne, na Myjave, v rodnom Staškove, v Novom Meste nad Váhom i v Piešťanoch. Jej diela sú súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea aj Národopisného múzea v Prahe.
V súkromných zbierkach sa jej diela nachádzajú v USA, Austrálii i viacerých krajinách Európy.
Cyklus malieb viazaný k ľudovým zvykom na Kysuciach, zameraný na zvyky zimného slnovratu bol v roku 1987 spracovaný pre televízny dokumentárny film pod názvom „Maľované spomienky Zuzany Vaňousovej." Autorkou filmu je tiež rodáčka zo Staškova Oľga Horecká. Na jeho príprave sa podieľal i detský folklórny súbor „Kelčovan", folklórna skupina „Staškovanka" a manželia Jurgovci. Tento film získal na prehliadke „Etnofilm Čadca" v roku 1987 Cenu diváka a na medzinárodnom festivale televíznych programov o ľudovej kultúre v Moskve. V konkurencii 44 štátov bol ocenený - Druhou cenou poroty.
Zuzana Vaňousová vo svojej tvorbe dokazuje, že najvýstižnejšie sú tie diela, v ktorých maliarka postupuje podľa vlastnej fantázie a intuície podloženej vlastnými spomienkami, zážitkami ovplyvnenými výchovou i tradíciou.
Zoznam bibliografických odkazov:
Teodor Križka: Večernica Ranná hviezda. Bratislava: Petrus, 2001
Teodor Križka: Srdce Sizyfos. Bratislava: Daka, 2006
Gallik, Ján: Kresbička v rukách básnikov farieb. In: Dimenzie. - Roč. X, č. 3 (2010), s. 70-73
Fordinálová Eva: Básnička drobná tiež veľkú moc má. In: Kultúra. - Roč. XIII. č. 10 (2010), s. 9
http://www.kroner.sk/index.php/zuzana-vanousova
Odporúčané:
www.kultura-fb.sk
www.poemusica.sk - zhudobnené básne Teodora Križku na CD
www.lumen.sk - rozhlasová hra ŠAVOL, rozhlasová dramatizácia libreta pôvodnej slovenskej opery, autor Teodor Križka, hudbu skomponoval Víťazoslav Kubička (archív 1. 1.2008, 27.1.2008)
Názov: Kresbička drobná navždy visí v ráme
Zostavila: Elena Kaplanová
Zodp. red. Mgr. Viera Baničová
Grafická úprava: Ľuboš Bačík
Vydala: Považská knižnica v Považskej Bystrici
Rok vydania: 2010
