Považská knižnica privítala Danielu Kapitáňovú
Daniela Kapitáňová v súčasnosti pracuje ako literárna redaktorka v Slovenskom rozhlase a prednáša kreatívne písanie na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Pravidelne uverejňuje fejtóny v denníkoch SME a Pravda; venuje sa aj teórii detektívneho žánru. Žije a tvorí v Bratislave.
Ako autorka sa preslávila už v svojim prvým, mimoriadne úspešným románom Samko Tále: Kniha o cintoríne (2000), v ktorom čitateľov zaujala originálnym dejom aj jazykom protagonistu, mentálne postihnutého Samka Táleho z Komárna. Táto postavička sa stala jedinečným hrdinom slovenskej literárnej scény. Samko je nielen hlavný hrdina Knihy o cintoríne, ale aj jej rozprávač.
Prostredníctvom Samka Táleho nám autorka netradičným spôsobom sprítomňuje, ako sa žilo v socializme, aj dobu po nežnej revolúcii. Jazyk Samka je svieži, nesprofanovaný, zmysel pre humor v knihe je živý a originálny, a napriek tomu kniha pôsobí až smutnobôľne. Ďalšie knihy autorky sú detektívne romány Nech to zostane v rodine! (2005) a Vražda v Slopnej (2008), ktoré sa vyznačujú dynamickým jazykom, podporovaným nevtieravým humorom a výstižnou drobnokresbou postáv.
Na autorskom čítaní v Považskej knižnici, ktorá sa uskutočnila 7. novembra 2012 sa nám 
predstavila nielen ako úspešná autorka, ale aj ako príjemný, vtipný a úprimný človek. Ako sama povedala, má pozitívny vzťah ku knižniciam, pretože aj námety a inšpiráciu na svoje písanie čerpala práve z kníh a čítania, ktoré ju životom sprevádza. Okrem toho, že sme sa dozvedeli o nej všeličo nové, nám osobne prečítala úryvky z Knihy o cintoríne i prezradila svoje najnovšie aktivity, na ktorých pracuje – píše scenár k slovenskému detektívnemu filmu, na ktorý sa už teraz všetci tešíme
Hlavná postava, Samko Tále, sa stal spisovateľom iba vďaka náhode. Keď sa mu odlomilo spätné zrkadlo na vozíku, ktorým vozil do zberne papier, musel vozík odniesť do opravy a mal zrazu čas. Začal písať, dokonca sa zapojil aj do literárnej súťaže. Ale Samko nie je vôbec stelesnenie nevinnosti, hoci tak pôsobí na prvý dojem.
Samko, ako poctivý udavač, neváhal oznámiť komunistickej strane aj vlastnú rodinu, ak to uznal za vhodné. Ešte aj v súčasnosti si vieme predstaviť, že ľudia, ktorí boli „povedaní a popoťahovaní“, mohli mať naozajstné problémy práve kvôli jednotlivcom majúcim pocit, že spravodlivosť zabezpečuje ideológia, ktorej zmyslu pritom ani neporozumeli, lebo sa vymykal chápaniu.
Samko trpí chorobou, „ktorá má aj meno“ a pri ktorej sa „nerastie a neholí“. To mu umožňuje získať zvláštny odstup od sveta, vôbec nie izoláciu, on sa na ňom podieľa. Pozná široké spektrum postáv a vníma ak ho ľudia ignorujú, posmievajú sa mu alebo ho zdravia a usmejú sa ako v prípade Darinky Gunárovej.
Lenže Samko má smolu, že je literárnou postavou a teda aj určitým typom. Predstavuje karikatúru bežného človeka zasadeného do komunistického režimu a svedka revolučných zmien, ktoré nevie pomenovať. Nie je to žiadna kafkovská dráma jedinca v odosobnenom systéme, práve naopak. Pre Samka komunistická strana stvárňuje orientačný bod. Umožňuje mu vyžalovať sa, chodiť do normálnej školy, na obedy do nemocnice. Komunistická strana splnila svoj účel; postarala sa o jeho každodennosť.
Zmena režimu mu preto spôsobila ťažkosti nielen existenčné (už nebol jediným zberačom papiera v meste), ale hlavne stratil spomínanú orientáciu. „Tí hore“ nepatrili zrazu k jeho kamarátom a dôvody aby mohli byť ľudia „povedaní a popoťahovaní“ tiež nie sú náhle také jednoznačné.
Výrazný aspekt knihy o cintoríne predstavuje aj zobrazenie mentality obyvateľov malého mesta. Neľútostne sa tu prejavujú predsudky voči cudzincom, nenávisť živená stereotypnými predstavami o Rómoch, Maďaroch, poverčivosť pri závažných rozhodnutiach, alkoholizmus, verejná alebo skrytá asociálnosť. Naozaj toho nie je málo. Napriek všetkému ale Kniha o cintoríne nevyznie vôbec negatívne. Dôvodom je hravá, zábavná forma a originálne používanie jazyka.
